-Idem sa prejsť...
-Choď ty kokot!
Každý rok na jar prepadám hroznej chuti prechádzať sa. Keď som študoval na strednej , tradične som začínal prechádzku na miestnu kalváriu. Bolo tam vždy veterne a zima. Kostol už dávno zmizol, zostal tam len vysielač. Neviem prečo som tam chodil. Tu bola kalvária na druhom konci mesta, čo mi vyhovovalo. Cestou som sa zastavil v jednej krčmičke na rohu. Pokým som pil pivo, začali sa tam mlátiť dvaja chlapi....odišiel som. Sú veci ktorých sa nemusím zúčastňovať. No pivo mi pomohlo, tak som sa vrátil naspäť a kúpil ešte jedno fľaškové na cestu. V skorej jari mam najradšej to keď fúka jemný vietor. Je ešte studený ale už tam cítiť teplú hnijúcu mokrú zem. Pokým som šliapal hore, míňal som plošinku s kameňmi, na ktorých boli mladí ľudia. Zjavne už boli v raji, lebo iba skákali a kričali na seba. Aspoň budem vedieť ,kde sa tu stretávajú miestne čierne ovce. Vyšiel som až na vrchol bez problémov, až na to že som musel asi dvakrát zastať, lebo psy na mňa leteli ako muchy na trus. Nie že by som psy neznášal alebo sa ich bál. Bol som voči nim apatický a snažil som sa ich nepodceňovať ako lovcov. Hore bolo kopec snehu, zatiaľ čo dole už všetko kvitne. Celkom ma to zaskočilo. Musel som nechať prieskum kalvárie na inokedy, lebo toto by sotva zvládli moje jarné topánky. Nosil som ich celú zimu, tak som naučil rozlišovať ,čo v nich môžem a čo nie. Musel som si dať pivo. Musel som sa vrátiť. Oboje som vzápätí spravil. Dole to išlo ľahšie, ani psy ma neotravovali. Možno to bolo tým pivom. Po ceste napäť som kúpil tehotenský test. Pokým som bol preč, upokojila sa.
-Už si....?
Zakrútila hlavou akoby ju chcela dostať z nejakej slučky, čo ju škrtí. Dal som jej ho, aj keď som chcel počkať do večera.
-Toto budú moje najťažšie tri minúty.
Verím.
Moje tiež.
