Keď film skončil a my sme vyšli z kina do osvietených sálou a obchodov po stranách, bolo to pre mňa ako uder kladivom, zrazu som pohŕdal všetkou tou strojenosťou a obyčajnosťou, čo sa okolo mňa zjavila. Ale môj vzťah k filmu , pocit výnimočnosti ešte vzrástol a pocity ktoré som mal dovtedy sa ešte znásobili. Nemohol som sa dočkať, kedy pôjdeme preč do noci , bielej zimy. Mal som chuť bežať preč, preč od tohto svinstva. Žiaľ podobný pocit nezdieľali moji rodičia , ešte akoby spomalili na rýchlosť slimáka a pozorne si obzerali všetky výklady. Zúril som , ale nie až tak veľmi , ešte stále vo mne žil ten film. Opatrne som sa spýtal rodičov , prečo idú tak pomaly. Nevedia, pozerajú si výklady keď už sú tu. Ale našťastie zrýchlili. Už aby sme boli preč.
Konečne! Čerstvý vzduch, prostredie počernelo, osvetľoval iba mesiac a svetlá z bytoviek. Konečne si poriadne vychutnám ten pocit z filmu čo vo mne zanechal....Prešli sme zopár metrov , po tichu, ale potom sa moji rodičia začali rozprávať , aké to bolo nereálne, koľko tam bolo vymyslených veci...Preboha! Veď to nie je dôležité! Prečo ich to zaujíma? Prečo sú až tak presýtení realitou a dospelosťou, že nedokážu povzniesť nad také malé výmysly? Úplne mi týmto zničili dojem. Pocit, ktorý som si uchovával v sebe aby nevyprchal príliš skoro, aby som si ho užil, je preč! Chcel som povedať niečo... dosť škaredé. Mlčal som . Sú to moji rodičia a ja ich veľmi ľúbim.