Totoleto som po prvý krát strávil svoj jediný vyslúžený čas bez povinnostiv Škótsku. Na jahodách. Mal som pocit, že by som to mal spraviť, pretožema k tomu hnalo niekoľko osobných a praktických dôvodov, za ktoré sombol(a stále som) hrdý. Po tom čase, čo som sa vrátil a som znova mojomzabehanom kolorite, sa dostavila potreba nejakého prehodnotenia, toho, čo savtedy vlastne stalo a či to stálo za to.
Môjprvý deň nebol tak hrozný ako som očakával, dosť sa to podobalo tomu, čo som sipamätal ešte z internátu v Kremnici, starý nábytok ,málo miesta,spoločné sprchy, záchody a kuchyňa, samozrejme. Taká klasika...žiadenluxus, ale vydržať sa to dalo. Po čase som zistil, že práve kuchyňa sa staladosť podstatná v tomto malom spoločenstve pretože to bolo miesto kde savšetci stretávali, kde človek toho zažil najviac. Do Škótska som išiel hlavneza peniazmi, ale aj preto lebo som si myslel, že po večeroch po práci, keďbudem mat trošku čas na to aby som sem tam niečo napísal a venoval sasvojim prácam, prípadne knihám, ktoré som si chcel prečítať, no to mi vydržaloasi tak prvý týždeň, potom som musel už jednoducho len oddychovať. Nič iné somnezvládol robiť, čo som bol tak unavený. Bol som rád keď som zvládol isť dosprchy a niečo si navariť. Viac som nevládal .To bol prvý impulz keď som sihovoril, či sa mi to vôbec oplatilo. Keď si spomínam na tie dva mesiace, čo somtam bol tak zisťujem, že som vlastne ani nebol. Ten čas pre mňa neexistuje.V ničom som sa nerozvíjal, nerobil som nič, čo by mi pripomínalo to, čímsom bol. To bola ďalšia podstatná vec, pretože ktokoľvek tam bol, bolo jedno čibol chirurg, inžinier, otec detí, študent, bolo to úplne jedno. Bolo to akokeby ste sa objavili úplne na začiatku spoločenského rebríčka a muselistúpať hore znova s čistým štítom. Bolo to ...oslobodzujúce. Celkom chápemprečo sa tam mnohým páčilo a budú sa tam chcieť vracať... Tam moholnazbierať najviac jahôd zo všetkých, zarobiť mnoho peňazí, mat týmrešpekt, ale prišiel na Slovensko a bol znova obyčajný človek. Napriek peniazom.Peniaze sa stali, niečím strašnejším, ako som bol zvyknutý doma. Túžba zarobiťčo najviac sa dala krájať a koniec koncov to bola myslím jediná vec, čoz tých ľudí robilo ľudí, akým by som sa radšej normálne vyhol. Pokiaľ somniekoho pristihol nemyslieť na peniaze a to, koľko dnes nazbieral,bol to skvelý človek, ale v momente keď mu v hlave zasvietili librybol ochotný urobiť čokoľvek aby zarobil viac. Viac... v podstatenezáležalo koľko ale hlavne viac... Myslím, že sa tomu vraví závisť, jedna z najprirodzenejšíchvlastnosti. Verím tomu, že sa tam ľudia správali inak ako sa správajú doma,medzi priateľmi, ale myslím, že je jasné čo je prirodzenejšie- pre každého.
Znovauž nepôjdem. Neľutujem, že som tam bol, ale za tie peniaze sa mi to neoplatilo,nikto mi už nevráti dva mesiace, ktoré som nebol.
