City a hudba majú medzi sebou vážny a trvajúci vzťah. Taký trojuholník (hudobník, hudba, konzument). Muzikant na základe svojich citov vytvorí hudbu a neskôr sa znova prostredníctvom počúvania vracajú ku konzumentovi .
Človek by si skoro myslel, že na city pôsobí rovnaký zákon ako vo fyzike o zachovaní energii. Je to fajn, keď človek zisti, že to čo dal postupuje ďalej a ak tuto úlohu zvládol obzvlášť dobre môže dielko pôsobiť ako replikátor, čo už je úplne super. Tento vzťah pokračuje ďalej, len trochu inak. Keď človek pozorne vníma jedno aj druhé a zisti že sú vlastne všade okolo nás a za akýchkoľvek podmienok. A dopĺňajú sa. Potom nastane zmena, ktorá potrasie človekom, či chce alebo nie, lebo zrazu hudba ovplyvni svet okolo a svet ovplyvni hudbu. Takéto momenty sú obzvlášť cenné, hudba potom môže pôsobiť ako záznamník pripomínajúci nám situácie a pocity. Problém nastáva v momente ak nám hudba pripomína to smutnejšie z nášho života. Keď z rádia počuje pieseň pri ktorej sa rozprával so svojou platonickou láskou a obaja sa zhodli na tom, že ide o brak storočia. Je paradoxne, že tak plytká hudba je zrazu nositeľom toľkých citov. Naberie hĺbku. Zrazu. Bez varovania. Alebo keď vám dal váš bývalý partner nejaký obzvlášť podarený kúsok. To tiež bolí. Len si stačí vypočuť. Alebo na druhu stranu: hudba, ktorú ste si púšťali na obzvlášť podarenej akcii, poteší vždy a akosi úprimnejšie.
Hudba postupne dostáva konkrétne hodnoty, stáva sa znej reálna vec, ako šperk pod stromčekom. Vzácny. A krásny. Vďaka citom, ktoré prežívame. Ak sme pozorní. A otvorení svetu.